Spomínaš si, kedy a ako vás Tibor Feledi oslovil s ideou, aby ste sa spolu so zborom pripojili k projektu?
Spolupráca s Tiborom sa formovala zdĺhavo. Keďže sme sa všetci ocitli v nešťastnom období pandémie, nevedel som sa vyjadriť jednoznačne a to, či do spolupráce ideme. Nakoniec sa to podarilo, zaujímavý hudobný projekt sme v premiére uviedli v apríli pred rokom v Slovenskom rozhlase.
Pôvodná nahrávka je inštrumentálna. Ako vznikali aranžmány pre zbor?
O zborové party sa postaral autor projektu. Tibor mal jasnú predstavu o “umiestnení” vokálneho partu. Keďže nemal veľké skúsenosti s komponovaním pre zbor, posielal mi jednotlivé časti, ktoré sme spoločne konzultovali a čo bolo treba sme upravili aby mal zbor “komfortnú zónu”. Bol to tvorivý proces postavený na zrelých kompromisoch.
Svoj zbor poznáš veľmi dobre – aký vzťah majú k tomuto projektu?
Dievčatá v zbore si projekt obľúbili od prvej chvíle. Keď odchádzali po skúške domov, rozhlasovými chodbami ešte stále zneli úryvky piesní. Vedel som, že to bude dobré. Je dôležité, aby dielo zaujalo. Tiborovi sa to podarilo.
Ako dlho približne trvalo skúšanie od nápadu po vaše prvé spoločné vystúpenie v Rozhlase?
Skúšali sme to asi tri mesiace. Začal som skúšať s dievčatami z dievčenského zboru a mesiac pred premiérou sa pridali aj mladší speváci z detského zboru. Bol to môj “malý” experiment, ktorý sa oplatil! Nálada na skúškach bola výborná, rád na to spomíname.
Koľko členov mal zbor, s ktorým ste vystúpili na koncerte Spoločné ihriská na festivale Konvergencie?
Spievalo tridsaťpäť spevákov. Napriek tomu, že koncert bol v exteriéri a bolo už dosť chladno, speváci z rozhlasu predviedli profesionálny výkon o čom svedčí skvelá LIVE nahrávka.
Je niektorá zo skladieb tohto kocncertu tvojou obľúbenou?
Všetky piesne sú komponované zaujímavo, hravo … spojenie jazzového kvinteta, sláčikového kvarteta so zborom je unikátne. Myslím si, že aj tento faktor zohral veľmi veľa u nás v zbore, inšpirovalo nás to. Ale samozrejme máme aj oblúbenú pieseň, Zlatá brána je “hajlajtom” projektu. A ja za seba pridám ešte otváraciu pieseň Spievanky, spievanky, ktorá je vstupnou bránou do sveta Spoločných ihrísk.
Ako si zareagovala, keď prišiel Tibor do vášho kvinteta s prvou verziou úprav detských ľudoviek „Common Playgrounds” a spravili ste z neho nakoniec album ocenený Radio_Head Awards 2018?
Už pri prvom pohľade na noty mi bolo jasné, že to bude výzva a po prvom skúšobnom zahratí skladieb z „Common Playgrounds“ nám všetkým bolo jasné, že cesta k ich finálnej podobe bude dlhá a dobrodružná – a tak to aj bolo. Mňa osobne najviac ťahalo to, že som naozaj musela „makať“, aby som tie nakomponované veci ako-tak vedela zahrať a to nehovorím ani o improvizácii – to boli najmä intenzívne hodiny spoločného hrania a hudobnej aj nehudobnej komunikácie. No verím, že hovorím za všetkých, že motiváciou boli jednak samotné skladby – tak krásne, tak originálne a moderné a zároveň tými ľudovými melódiami každému tak známe; taktiež ľudská zostava v kapele – partia, rodina, „dream team“, skvelí hudobníci a v neposlednom rade priestor na náš vlastný vklad, nápady a postrehy – tvorili sme to viac-menej spolu, hrali sme sa:) … a teda sme sa dohrali až na Radio_Head a bratislavské „Jazzáky“…to však Tibor predpovedal už pri zakladaní kapely :D, takže tam tiež bola pekná dávka motivácie.
Je to pre teba veľký rozdiel hrať „len” s kvintetom a skúšať a hrať s 30-členným zborom a sláčikovým kvartetom? Ak áno, v čom je to iné?
Určite tam je rozdiel v tom, že pri hraní so zborom a sláčikmi sa musíme akosi krotiť – hlavne hlasitosťou ako aj s dĺžkou sólových vstupov. Mne osobne to však na koncertoch až tak nevadilo, bola som aj rada že nás to zas posunulo do inej roviny, hrali sme možno jemnejšie, citlivejšie… a mohli sme si vychutnávať a počúvať nové zvuky okolo – spev a sláčiky. To ma veľmi bavilo, i keď popritom možno niečo ubudlo z nášho „kairosu“, lebo keď sa človek kontroluje, tak ten „flow“ nie je možno taký prirodzený… No vždy keď boli forte časti, kde sme hrali všetci naplno, mala som počas hrania na skúškach či koncertoch aj ja zimomriavky – je to sila:)
Máš chuť zahrať si tento koncert znova naživo?
Rozhodne áno! A dúfam že nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí. Verím, že tam by nesmierne ocenili takýto originálny projekt –prezentuje kultúrnu tradíciu našej krajiny a spája ju so súčasným, no veľmi počúvateľným jazzom. Je to podľa mňa ideálny exportný hudobný projekt, ktorým vieme Slovensko reprezentovať vo svete, tak ako to robia folklórne súbory či iné orchestre.
Je niektorá zo skladieb tvojou obľúbenou?
Možno preto, že bola pre nás nová a nenachádza sa na debutovom albume „Common Playgrounds“ a hráme ju so zbororom, bú to „Spievanky, spievanky“ Bol to krásny moment po rokoch hrania cvičiť a hrať niečo nové, svieže… a zbor tam je esenciálny, znie to až monumentálne s nimi aj so sláčikmi. Inak by som sa asi nevedela rozhodnúť len pre jednu, ku každej mám osobitý vzťah: Sun Awakens (Slniečko sa zobudilo) – najkrajšia melódia široko ďaleko, It Rains (Prší, prší) sa stala takou titulnou, možno najhranejšou, Dinom Danom (Dínom Dánom) je najväčšia výzva, no veľká sranda, Zlatá Brána je najrozpoznateľnejšia a Cuckoo je nádherná, no celkom komplexná skladba, na ktorú treba najviac energie, ale keď to na koncerte dáme, to sú zimomriavky na záver veľké 🙂
Tibor nám o vzniku projektu povedal “…Vtedy mi napadlo, že by bolo skvelé počuť detský zbor spievať moje aranžmány. Oslovil som ho, nápad sa mu zapáčil a vznikla z toho spolupráca. A aby toho nebolo málo, vždy ma lákalo napísať sláčikové kvarteto, tak som sa chopil príležitosti…” Spomínaš si, kedy vás Tibor oslovil a ako ste zareagovali?
S TFKQ som po prvýkrát účinkovala v projekte s dievčenským speváckym zborom v budove Slovenského rozhlasu. Bolo to pre mňa prekvapenie, pretože kapelu som dovtedy ešte nepoznala. Už po prvej skúške som si uvedomila, ako mi to „dobilo baterky” a našla som tiež nové inšpirácie pre prácu s hudbou u mňa samotnej. Hudba „Spoločných ihrísk” sa mi zapáčila od prvého momentu, pretože piesne sú rôznorodé. Ponúkajú priestor na rozjímanie, aj zábavu. Užívala som si to a tešila sa zo spolupráce 🙂
Čo bolo prvé, s čím si sa stretla – CD Common Playgounds, hudobné ukážky, či Tibor priniesol rovno notový zápis?
Tibor k tomuto pristupoval každý raz vždy starostlivo. S predstihom nám poslal mail s notovým materiálom, partitúrami a hudobnými ukážkami. CD Common Playgrounds som si kúpila pár mesiacov po prvom spoločnom koncerte, pretože som vedela, že mi to bude stáť za to.
A po ňom prišiel v septembri druhý koncert…
Na koncert v septembri som sa tešila hneď odvtedy, ako s tým Tibor vyšiel von. Navyše som bola aj zvedavá, aké to bude – hrať na pódiu v exteriéri. Na skúšanie bol vyčlenený jeden deň, v podstate iba pár hodín. A ani to nebolo jednotvárne – Tibor občas prišiel s novým nápadom alebo hľadal nové farby. Vlastne sme tvorili všetci spoločne. Celé sa to nieslo vo veľmi pohodovej atmosfére a zároveň sme boli plne koncentrovaní. 🙂
V ten deň bola veľká zima, pre violistku zrejme ťažký oriešok, ako ste to zvládli? Máš chuť zahrať si tento koncert znova naživo?
Viola to zvládla, našťastie. Aj ostatné sláčikové nástroje v kvartete. Myslím, že som si žiadnu „hrozbu” ani neuvedomovala. Boli sme nazvučení a všetko prebiehalo hladko. A aj keď bol deň chladný, počasie nejak výrazne neprotestovalo. Takže síce s pár vrstvami oblečenia naviac, aj tak sme si koncert vychutnali v plnej miere.
Tvojím dramaturgickým návrhom Konvergencie dôverujú takmer 20 rokov. Nie vždy prichádzaš s nápadom na koncert „pre deti”, no tentokrát to bola u teba jasná voľba. Prečo si navrhol projekt Spoločné ihriská do dramaturgie Konvergencií 2022?
Tibora Felediho si pamätám ako zaujímavého študenta z pôsobenia na vysokej škole. Venoval sa jazzu, zaujímal sa o súčasnú hudbu, ale počul som ho výborne hrať na klavíri aj Bartóka. Tibor bol zvedavý, premýšľavý a tvorivý, čo sú vlastnosti rovnako potrebné pre umelca i pre učiteľa. Myslím si, že niektoré z impulzov, ktoré mu pomohli nájsť si vlastnú cestu prišli od mojich kolegov – Ivana Šillera, Daniela Mateja a Tomáša Boroša. Aj keď sme neboli pravidelne v kontakte, veľmi ma tešilo, že sa mu po škole darilo v obidvoch sférach: ako obľúbenému pedagógovi na základnej umeleckej škole i ako kapelníkovi vlastného ansámblu Tibor Feledi Kairos Quintet, s ktorým si veľmi rýchlo získal meno v jazzovej komunite. Projekt Spoločné ihriská tieto jeho identity jazzmana a učiteľa prirodzene prepája. Najskôr som počul nahrávku Common Playgrounds, ktorú vydal Hudobný fond, získala cenu a Tiborova kapela sa s ňou predstavila aj na Bratislavských jazzových dňoch. Som len príležitostný poslucháč jazzu, rozhodne nie znalec, ale aranžmány, spôsob využitia detských piesní a riekaniek ako tematického materiálu i hra kapely ma zaujali. Navrhnúť Spoločné ihriská na festival Konvergencie som sa rozhodol po koncerte Tiborovej kapely s Detským a dievčenským zborom Slovenského rozhlasu pod taktovkou Adriana Kokoša. Hlavným dôvodom bola atmosféra. Sofistikovanosť harmónií a rytmická komplexnosť moderného jazzu sa úplne prirodzene spájali s bezprostrednosťou ľudových tém a motívov, ktoré umocnilo využitie zboru. Výsledok pôsobil hravo, spontánne, dynamicky a pestré publikum naň počas celého večera živo reagovalo.
Ako vnímaš publikum koncertu a teda poslucháčov nahrávky, ktorú ideme vydať? Pre koho je táto hudba? K čomu by si to dokázal prirovnať?
Potešilo ma, že publikum na nádvorí Starej radnice reagovalo na koncert podľa mojich predstáv. Kvôli tomuto pocitu „multiplikovanej“ spokojnosti, spoločných zážitkov a energie koncerty organizujeme. Väčšie i menšie deti a ich rodičia sa spolu s hudobníkmi napriek chladnejšiemu počasiu spontánne tešili z hudby, ktorá nie je prvoplánová, pôsobí autenticky a nejakým zvláštnym kúzlom dokáže v niektorých okamihoch preniesť dospelých do čias „spoločných hier a ihrísk“ a súčasne deťom nenásilne pootvoriť svet „dospelej“ hudby. Nahrávka je podľa mňa pre každého, kto má rád neopočúvané hudobné dobrodružstvá bez ohľadu na žáner, národnosť, vek či čokoľvek iné. Stačí zvedavosť a otvorenosť. Je to hudba, ktorá, podobne ako Konvergencie, spája, preto sme sa ju rozhodli aj vydať.
Máš z koncertu obľúbenú skladbu?
Nemám. Vnímam ho ako prirodzene plynúci tok energie, celok, ktorého krehké čaro by sa akýmkoľvek delením, rozmieňaním mohlo stratiť. Preto sa teším, že sa koncert bude dať počúvať aj ako LP – médium, ktoré oveľa menej zvádza k „preklikávaniu“ a s ním súvisiacou stratou pozornosti.
Ako sa stalo, že album Spoločné ihriská ponesie tvoje ilustrácie?
Manžel so mnou konzultuje väčšinu svojich projektov, po hudobnej aj vizuálnej stránke, dostala som ako výzvu spraviť návrh na titulku. Zapáčila sa mu moja myšlienka aj stvárnenie a mne možnosť robiť tento projekt.
Na albume je šesť skladieb, každá z nich má vlastnú ilustráciu. Ako vznikla táto myšlienka?
Zadanie znelo ‘spraviť ilustrácie na celý obal CD’. To je veľa voľného miesta, preto som čerpala zo samotných skladieb. Každú som dala do určitej základnej farby. Tie som volila podľa hudobníkov. Napríklad Dínom, dánom je v zelenej farbe, lebo je to Tiborova obľúbená skladba a na koncerte bol v zelenej bunde. A kopce sú vlastne tiež zelené. Mám rada, keď majú veci skryté významy a prišlo mi to takto všetko pekne dokopy prepojené.
Kedy si po prvýkrát počula Spoločné ihriská?
Priznám sa, že vôbec neviem. No určite prvé melódie boli len fragmenty z počítača, keď ich Tibor komponoval. Dokopy so zborom som ich počula až na videu, po premiére v rozhlase.
Tesne pred koncertom sa vám narodila dcéra – bola si ty vôbec na koncerte?
Na koncerte som bola. Malá mala vtedy 5 týždňov, tak bola v kúte nádvoria, kvôli hluku. Celé to prespala. 😊 No pre mňa to bol silný zážitok. Veľmi som si to užila.
Kedy stíhaš ilustrovať?
Iba po večeroch/nociach, keď malá zaspí. Najlepšie sa mi tvorí, keď som sama so sebou.
Je niektorá zo skladieb tvoja obľúbená?
Nemám jednu konkrétnu skladbu, skôr obľúbené pasáže. Veľmi mám rada atmosféru úvodného basove sóla v Slniečku, či zmenu rytmu v Dinom danom. V každej skladbe si niečo nájdem.
