S vaším umením ma zoznámil manžel (pozn. významný slovenský huslista Milan Paľa), ktorý vás obdivuje už vyše dvadsať rokov. Hovorí, že koncert v Luzerne v roku 2005 alebo 2006, kde ste hrali Griega, bol jedným z najsilnejších a najinšpiratívnejších hudobných zážitkov jeho života. Pamätáte si to?
Áno, veľmi dobre. Myslím, že s týmto programom sme neskôr koncertovali aj v Luxembursku. Po Griegovom Klavírnom koncerte nasledoval môj Trojkoncert pre troje huslí a orchester. Jedným zo sólistov bol aj Igor Karško. Asi sme sa vtedy stretli po prvýkrát. Napokon sme sa stali priateľmi a kolegami. V posledných rokoch sme spolupracovali s Cameratou Zürich. Takže to bol vo viacerých ohľadoch pamätný koncert.
Na festivale Konvergencie je vaše meno spojené s Mozartom. V rozsiahlom a pestrom portfóliu vašich nahrávok ale Mozartova klavírna hudba chýba. Aký máte k nemu vzťah ako klavirista a skladateľ?
Ako dirigent som nahral Mozartove husľové koncerty. Je len zhodou okolností, že som jeho hudbu nenahrával viac. Mozart je pre mňa už od detstva nesmierne dôležitý autor. Súčasťou môjho repertoáru boli vždy jeho klavírne koncerty, jeden z nich napokon uvediem aj v Bratislave. Myslím si, a mnohí budú so mnou súhlasiť, že patria medzi najdôležitejšie a najkrajšie diela pre klavír. Pri vystúpeniach s orchestrom mám často trojitú úlohu: dirigujem, hrám a niekedy znie aj moja vlastná hudba. Pri takýchto príležitostiach často hrávam práve Mozartove alebo Beethovenove koncerty.
Vaše skladateľské začiatky sú, podobne ako hra na čembale a klavíri, spojené s detstvom.
Vyrastal som v rodine, kde sa hrávala stará hudba. Môj otec je matematik, profesor štatistiky. Bol jedným z priekopníkov používania výpočtovej techniky vo Fínsku. Ako mnohí matematici, aj on sa zaujímal o hudbu. Myslím si, že je jednou z najdôležitejších vecí v jeho živote. Výborne hral na husliach. Mama je tiež hodne muzikálna. Z detstva si pamätám, ako krásne spievala. Sestra je zas čembalistka. Ako dieťa som nemal doma klavír, len čembalo, takže som vyrastal s čembalovou hudbou: samozrejme s Bachom, ale aj so Scarlattim, Frescobaldim, Couperinom, Rameauom a veľkými anglickými virginalistami, Byrdom a Farnabym. Keď som mal sedem, rodičia si pravdepodobne povedali, že jeden hráč na čembale v rodine stačí. Tak som začal hrať na klavíri.
Veľmi skoro ste začali študovať u Einojuhaniho Rautavaaru. Aké máte na neho spomienky?
Komponovať, improvizovať a zapisovať hudbu som začal ešte pred naším spoločným stretnutím. Einojuhaniho Rautavaaru, ktorý sa stal v mojom živote dôležitým človekom, som spoznal, keď som mal osem rokov. Byť v blízkosti takého veľkého skladateľa bolo úžasné. Prichádzal som k nemu s niečím, čo som napísal a on sa na to pozrel, alebo mi veľkoryso ukazoval, na čom práve pracuje. Bolo fascinujúce vidieť jeho nedokončené partitúry, zatiaľ čo otvorene rozprával o otázkach, nad ktorými sa zamýšľal, o problémoch, ktoré sa mohli vyskytnúť, napríklad pri inštrumentácii a podobne. Prípadne sme spolu študovali partitúry iných skladateľov. Spomínam si, ako sme analyzovali Hindemitha a Vaughana Williamsa. Pre Rautavaaru to boli nesmierne dôležití skladatelia a sú takí aj pre mňa. Jeho vyučovacia metóda spočívala v kladení otázok: „Prečo si urobil to či ono?“ Samozrejme, položil ich sofistikovanejšie, ale vedeli byť i otravné, niekedy sa mi zdali hlúpe. (Smiech) Asi boli také zámerne, pretože ma prinútili spochybniť niektoré riešenia a veci potom meniť. Alebo ma, naopak, presvedčili, že to, čo som urobil, je správne. Boli to zaujímavé diskusie a som mu za ne nekonečne vďačný. Mal som v živote obrovské šťastie. Veľmi skoro som sa dostal do blízkosti úžasných a inšpirujúcich hudobníkov. Platí to aj o mojich skvelých učiteľoch klavíra – Ralfovi Gothonim, Eerovi Heinonenovi a neskôr aj o mojich priateľoch, violončelistoch Stevenovi Isserlisovi alebo Heinrichovi Schiffovi. Spolupracoval som tiež s úžasnými dirigentmi, napríklad Nikolausom Harnoncourtom a Sándorom Véghom, so skladateľom Rodionom Ščedrinom… Všetci mali na môj život veľký vplyv.
Z vašich slov vyplýva, že stretnutia, ktoré vďaka hudbe vznikajú, sú pre vás veľmi dôležité.
Hudba je z viacerých dôvodov úžasné povolanie. Umožnila mi od mladosti spolupracovať s vynikajúcimi hudobníkmi, ktorí boli niekedy oveľa starší alebo sa narodili v iných častiach sveta. Napriek rozdielom sme sa pri hudbe Mozarta, Beethovena, Prokofieva, Sibelia mohli stať spriaznenými dušami. Zažiť ozajstnú blízkosť. Na začiatku som bol zvyknutý byť vždy a všade najmladší. Teraz mám 56 rokov a zrazu sú tu o desaťročia mladší ľudia a ja s nimi môžem spolupracovať. Podľa mňa sa všetci od seba učíme a navzájom sa inšpirujeme. Mladší ľudia sa prirodzene učia od starších, ale aj starší od mladších. Hudba je skvelá, keď sa hrá, diriguje a komponuje, ale je zaujímavá aj ako forma ľudskej interakcie. Stretnete množstvo úžasných ľudí, s ktorými dokážete viesť nádherné rozhovory o hudbe a živote. Som za to nesmierne vďačný. Hudba môže byť, samozrejme, aj náročná a tvrdá práca, ale všetko, čo som spomenul, je pre mňa motivujúce.
Povolanie interpreta je veľmi náročné. Nielen pri výkonoch na pódiu, ale tiež pri každodennej a často náročnej práci za nástrojom. Ako pristupujete k príprave na koncerty?
Považujem za dôležité, a vždy to hovorím aj študentom, že cvičenie by nemalo byť čosi extrémne ťažké a nudné, čo robíte len preto, aby ste nádherne zahrali na koncerte. Cvičenie je, dalo by sa povedať, istým druhom meditácie. Rád cvičím veľmi pomaly, považujem to za zaujímavé. Pomalé cvičenie umožňuje pozerať sa na hudbu ako cez mikroskop. Keď hráte veľmi pomaly, vidíte takpovediac medzi intervalmi, vnímate prirodzené zákonitosti, ktoré sú v kvalitnej hudbe prítomné. Hovorím teraz aj o rýdzo technickej stránke. Napríklad, keď je potrebné nacvičiť naozaj ťažkú a rýchlu pasáž. V prvom rade ide vždy o otázku voľby tempa. Požadovaná metronomická hodnota sa obvykle zdá byť najskôr nezvládnuteľná. Skúšate to pomalšie až napokon nájdete tempo, ktoré je aktuálne realizovateľné. Potom je to už len otázka jeho postupného zvyšovania. Dôležitá je tiež analýza toho, čo hráte. Jej výsledkom môže byť zistenie, že nie všetky tóny majú v danej pasáži rovnakú dôležitosť či náročnosť. Určíte si hierarchicky dôležité a sústredíte sa na ne. Toto sú, samozrejme, elementárne príklady, ale snažil som sa trochu priblížiť technické aspekty cvičenia, ktoré považujem za mimoriadne zaujímavé. Môžete totiž cvičiť desať hodín, no neurobíte žiaden pokrok, ak nezapojíte koncentráciu a nevložíte do cvičenia dušu.
Zaujala ma myšlienka o cvičení ako o forme meditácie…
Cvičenie, dokonca aj technická príprava a pomalé precvičovanie, sú pre mňa istým spôsobom meditáciou. Vždy ma fascinovalo tai-či, pri ktorom sú pohyby vykonávané veľmi pomaly. Okrem meditatívnosti je v ňom prítomný aj fyzický element. Myslím, že to je nesmierne zdravý princíp aj v klavírnej hre. Príkladom sú mnohí klaviristi, ktorí sa nielenže dožili vysokého veku, ale stále hrali úžasne a po fyzickej i technickej stránke dokázali neuveriteľné veci. Fyzické aspekty klavírnej hry ju značne približujú k športu, alebo napríklad aj baletu, čo považujem za zaujímavé. Priznám sa, rád sledujem šport. Niekedy, keď počujem rozprávať úspešných športovcov alebo trénerov, je mi to blízke. Aj oni robia čosi, čo je náročné. Trénujú, aby napokon podali výkon v situácii, ktorá je síce vzrušujúca, no zároveň v nej môže vzniknúť mnoho problémov, napríklad kvôli tréme. Na druhej strane adrenalín a energia dodávajú neuveriteľnú silu. Môžu výkon oslabiť alebo naopak posilniť.
Teraz už hovoríme o psychologických predpokladoch pre umelecký výkon.
Existuje ešte jedna zaujímavá paralela so športom. Hra na klavíri vyžaduje aktívne nasadenie, ale zároveň aj schopnosť vnímať daný okamih a nechať veciam priestor, aby sa mohli diať. Časť sily pochádza z hudby a vy by ste mali byť kanálom, cez ktorý môže prechádzať. Pokiaľ sa vyskytnú nejaké prekážky, musíte ich cvičením odstrániť. Je to ako v záhrade. Sila pochádza z rastlín, nie od záhradníka, preto nepomôže, ak sa záhradník pokúsi vytiahnuť rastliny zo zeme. Neprinúti ich tak rásť rýchlejšie, v skutočnosti ich môže poškodiť. Takže ide o kombináciu aktívneho prístupu a ponechania priestoru na mágiu, ktorá sa len ťažko vyjadruje slovami.
V rozhovore pri príležitosti koncertu v Prahe zmieňujete, že sa ako skladateľ cítite byť súčasťou hudobnej tradície a všetkých veľkých skladateľov považujete za svojich učiteľov. Je známe, že máte blízky vzťah k hudbe Bohuslava Martinů. Jej veľkú časť máte v repertoári. Ktorí ďalší skladatelia sú vám blízki?
Bohuslav Martinů je fascinujúci skladateľ, pre mňa osobne autor, bez ktorého by som nevedel existovať. Nedávno som dirigoval jeho Druhú symfóniu, ide o majstrovské dielo. Patrí k tvorcom, ktorých hudba ľudí vždy ohromí. Ďalším skladateľom, ktorý pre mňa veľa znamená, je Bach, otec európskej hudby. Jeho tvorba akoby v sebe obsiahla celú históriu hudby, ktorá existovala pred ním, no zároveň má budúcnosť, stále znie moderne. Je to zázrak. Potom je tu Beethoven – ďalší z mne najbližších skladateľov. Keď poznáte Beethovenovu hudbu, poznáte aj Beethovena ako človeka. Bohužiaľ sme sa nikdy nestretli kvôli nášmu vekovému rozdielu, ale s jeho hudbou som strávil veľkú časť života. Je v nej múdrosť, radosť, dráma, sú v nej tiene i svetlo života. Nikdy však nie je cynická, vždy nám dáva nádej. Je taká ľudská, s množstvom humoru, úžasného a hlbokého. Som Beethovenovi nesmierne vďačný za hudbu, ktorú napísal. Môj život by bol bez nej asi úplne iný. Napríklad jeho sláčikové kvartetá počúvam od detstva, nikdy ma neomrzia. Považujem ich za úchvatné a dojemné. Neskoré sláčikové kvartetá patria medzi najfilozofickejšie diela, aké boli kedy napísané, zároveň však aj najvtipnejšie. Humor je niečo, čo je často prítomné vo veľkej hudbe. Existujú skladatelia, ktorí predstierajú hĺbku tým, že sú depresívni. Hudba môže, samozrejme, obsahovať temnotu i drámu, no povedal by som, že veľká hudba má v sebe často ľahkosť a humor. To ju nerobí menej hlbokou, ale paradoxne oveľa hlbšou. Podobne by som mohol hovoriť o ďalších pre mňa dôležitých skladateľoch, vrátane Martinů a Prokofieva, Sibelia, Brahmsa, a ďalších veľkých osobnostiach.
Festival Konvergencie poctíte svojou prítomnosťou už tento mesiac. Bude to vaša prvá návšteva Bratislavy?
V Bratislave som vlastne nikdy nekoncertoval, ale absolvoval som tu jednu skúšku, keď som hral so Symfonickým orchestrom Slovenského rozhlasu. Skúšali sme s Petrom Altrichterom Beethovenov 3. klavírny koncert, ale pre festival Pražská jar. Takže toto bude môj „debut“. Bratislavu si pamätám ako krásne mesto s fascinujúcou históriou. Nedávno som videl nádherný televízny rozhovor s Ernő Dohnányim. Natočili ho v Amerike na sklonku jeho života v 50. rokoch. Hral neuveriteľne krásne, a potom s ním urobili rozhovor, v ktorom spomínal na detstvo v Bratislave aj na stretnutia s Brahmsom a Lisztom. Bol to jeden z najfascinujúcejších rozhovorov, aké som videl. Dohnányi bol neobyčajne sympatický a samozrejme aj zaujímavý skladateľ.
