Sedím v aute a sledujem oblaky tvoriace nad Burgenlandom pôsobivé prírodné divadlo. Smerujem do búrky a do Lockenhausu, dvojtisícového mestečka na pomedzí Rakúska a Maďarska, kde pred štyridsiatimi rokmi legendárny lotyšský huslista Gidon Kremer založil festival.
Hoci v súčasnosti je jeho umeleckým riaditeľom nemecký violončelista Nicolas Altstaedt, aktuálny program nemohol ignorovať Kremerov podiel na tom, že sa nenápadný Lockenhaus stal aj v medzinárodnom kontexte pre milovníkov klasickej hudby vyhľadávanou destináciou. Počas jedenástich dní účinkoval na piatich koncertoch, viaceré z nich absolvoval so svojím súborom Kremerata Baltica. Dva z programov s orchestrom boli venované Bachovi a Piazzollovi, dlhoročným konštantám Kremerovho širokého repertoáru. Bach zaznel aj na matiné, na ktorom sa predstavil spolu s violončelistkou Giedrė Dirvanauskaitė a lotyšským klaviristom Georgijsom Osokinsom. Mladý umelec sa na medzinárodnej scéne stal známym účasťou na Chopinovej súťaži v roku 2015, kde patril k favoritom publika i kritiky, napokon však skončil „len“ s čestným uznaním. Vlani participoval na nahrávke klavírnych trií Chopina a Beethovena (vrátane zaujímavej Reineckenovej úpravy skladateľovho Trojkoncertu), ktorá získala cenu Classical Music Awards. Osokinsovými partnermi na nej boli práve Kremer a Dirvanauskaitė, s ktorými v Lockenhause uviedol známe Klavírne trio č. 2 op. 9 „Elegické“ od Sergeja Rachmaninova. Gidon Kremer (1947) podáva stále obdivuhodné výkony, ktorými akoby popieral čas, no bol to práve Osokins (ale aj ďalší mladí umelci), ktorí ma v Lockenhause mimoriadne zaujali a ktorí tu spolu s legendami pravidelne dostávajú priestor na pódiu.
Keď spomínam legendy, patrí k ním i nemecký hobojista, skladateľ a dirigent Heinz Holliger (1939). S Metamorfózami Benjamina Brittena sa v skvelej forme objavil aj ako hosť na piesňovom recitáli z diel Respighiho, Wolffa a Poulenca, ktorého hlavnou postavou bol Ian Bostridge. Kariéra tohto britského tenoristu nie je pre hudobníka celkom typická, je však rozhodne inšpirujúca. Britský tenorista vyštudoval pôvodne na Oxforde dejiny a filozofiu vedy a je autorom knihy Čarodejníctvo a jeho premeny 1650 – 1750, ktorú s uznaním prijala odborná verejnosť. Na profesionálnu dráhu speváka vykročil až ako 27-ročný. Pri pohľade na jeho kariéru však človek určite nemá pocit, že by Bostridge čokoľvek zmeškal. V roku 2004 dostal za hudbu rad CBE (Commander of British Empire) a jeho služba umeniu ešte ani zďaleka neskončila. Vynikajúci partnerku našiel v taliansko-holandskej klaviristke Saskii Giorgini, ktorá v roku 2016 vyhrala Mozartovu súťaž v Salzburgu a vlani debutovala vo viedenskom Musikvereine.
Absolútnym vrcholom návštevy Lockenhausu bol pre mňa recitál Sira Andrása Schiffa. Odohral dva koncerty po sebe, ktorých program sa na webe neobjavil, umelec ho oznámil až priamo na pódiu. Boli, ako inak, vypredané. Ujsť si ich nenechali ani viacerí Schiffovi krajania, keďže klavirista, žijúci v Londýne a vo Florencii, sa po nenávistných odpovediach na svoju kritiku rastúceho nacionalizmu a populizmu v Maďarsku rozhodol koncerty vo svojej vlasti obmedziť. Okrem Haydnovej a Mozartovej sonáty zaznela v Lockenhause aj menej známa Klavírna sonáta c mol D 840 (nedokončená) od Franza Schuberta a na záver Bachova Partita B dur. Schiffa som počul viackrát a aj tentokrát hral nebesky. Koncentrácia a delikátnosť jeho hry vynikli aj vďaka vynikajúcemu novému Bӧsendӧrferu a keby som si mohol z Lockenhausu okamžite odviezť na Konvergencie jedného umelca, bol by to tento skromne pôsobiaci, no božsky hrajúci aristokrat hudby. Netušil som, že dva Schiffove koncerty po sebe v jeden večer nie sú len pandemickou nutnosťou, ale zaznejú dva úplne odlišné programy, inak by som určite oželel prechádzku v parku. Keď už zmieňujem pandémiu, rúška sa tu príliš nenosia, s odstupmi sa v publiku tiež príliš nepreháňalo, no bez potvrdenia o negatívnom teste či očkovaní sa na koncert nedalo v žiadnom prípade dostať. V tomto boli organizátori absolútne nekompromisní. Niet sa čo čudovať, najmä keď som ako päťdesiatnik na väčšine podujatí patril k najmladším. Možno to súvisí s relatívnou odľahlosťou tohto malebného kúsku sveta, ktorá je komplikáciou i prednosťou zároveň. Z Viedne síce chodí na festival autobus dvakrát denne, no cestovné, ubytovanie i ceny lístkov sú položka, s ktorou je potrebné počítať. Čas strávený v meste, ktorému dominujú starobylý hrad a kostol, však určite stojí za to. Sympatické je, že napriek exkluzívnosti podujatí i výpadkom zo vstupného ako dôsledku súčasnej pandemickej situácie festival ponúkol širšej verejnosti možnosť sledovať niektoré z koncertov na veľkoplošnej obrazovke v zámockom parku. Lockenhaus sa vďaka zanieteniu a podpore premenil počas štyroch dekád z malebného mestečka na periférii na vyhľadávané centrum klasickej hudby.
Je to inšpirujúci príbeh. Podobných krásnych koncov sveta máme na Slovensku množstvo, podobný festival zatiaľ nie. Dôvody prečo, stoja za zamyslenie.
Jozef LUPTÁK
Cesta na Kammermusikfest Lockenhaus 2021 sa uskutočnila aj vďaka podpore Fondu na podporu umenia.